Po skončení trojročnej zdravotníckej školy v Prahe sme v roku 1955 boli pridelené na oddelenie popálenín na Legerově ulici v Prahe 2. Nikto sa nás nepýtal, či s tým súhlasíme. Mali sme 18 rokov a o ošetrovaní chorých s popáleninami sme nemali ani potuchy. Nikdy sme na takomto oddelení nepracovali. Boli sme z toho značne vydesené, jednak pri pohľade na chorých, ktorých vzhľad bol pri rozsiahlych popáleninách otrasný, jednak z predstavy ich utrpenia a jednak z našej vlastnej ošetrovateľskej práce. Uvedomovali sme si, že musíme dodržať prísnu sterilitu.

Ujala sa nás sestra Houslíková, ktorá nás previedla oddelením. Potom nás pridelila na rôzne poschodia. Vo chvíli, keď sme mali trošku času, zišli sme sa, vzájomne sa podelili o svoje pocity a niekedy sme si aj trošku poplakali. Počas celej pracovnej doby sme nosili ústenky. Všetky vlasy museli byť schované pod čepcom. Väčšinu práce sme vykonávali v gumených rukaviciach. Z počiatku sme sa báli chorých dotknúť, nevedeli sme ako s nimi máme zaobchádzať, aby sme im neublížili. Na nižších poschodiach ležali chorí s rôznym stupňom popálenín, na 4. poschodí ležali ťažko popálení. Tí boli väčšinou v šoku. (Preto sa tomuto poschodiu hovorilo „šokárna“.)

Pacientov privážali nielen z Prahy, ale aj zo širokého okolia. Príčiny popálenín a oparenín boli rôzne. U detí to boli väčšinou opareniny zavinené nepozornosťou matky. Sňali hrniec z platne, v ktorom vyvárali plienky, postavili ho na zem a nevšimli si, že sa okolo motá ich malé dieťa. To do hrnca častokrát spadlo.

Opakovane bol prijímaný asi štvorročný chlapec. Hral sa so zápalkami a rozškrtnutú zápalku vložil naspäť do škatuľky medzi ostatné. Škatuľka vzbĺkla a popálila mu rúčku. Chlapec sa nepoučil a keď sa mu popáleniny zahojili, urobil to po čase opäť.

U dospelých bola príčinou neopatrnosť so zaobchádzaním s benzínovým alebo petrolejovým varičom alebo s plynovou bombou. Bolo ešte mnoho iných príčin. Raz priviezli sanitky desiatich robotníkov. Sedeli v šatni, ktorou viedlo parné potrubie a to zrazu prasklo. Utrpeli ťažké opareniny. Nadýchali sa horúcej pary a tak mali popálené aj dýchacie cesty. Niektorých sa podarilo zachrániť, ale sedem z nich do rána zomrelo. Trpeli veľkými bolesťami, niektorí boli v šoku.

Liečenie a ošetrovanie bolo rôzne – podľa druhu popálenín. Lekári sa snažili rýchlo zvládnuť straty tekutín, tlmiť bolesti a zabrániť šoku. Keď bol rozsah popálenín veľký, odviezli sme chorého do kúpeľne a s veľkými ťažkosťami ho vložili do vydezinfikovanej vane s bielym ajatínom. Postupne sme mu odstraňovali dlhou sterilnou pinzetou obväzy. Potom sme ho osprchovali, znovu preložili na vozík a odviezli na preväz.

U chorých s ťažkými popáleninami sme museli každú hodinu merať TK, P a TT, príjem a výdaj tekutín. Moč sa dôrazne zapisovala. Tiež sme sledovali ako prebieha infúzia alebo transfúzia a vôbec celkový stav pacienta.

Prísne sa dbalo na to, aby nebola do poranených plôch zavedená infekcia. Bola to ťažká, namáhavá a nikdy nekončiaca práca. Aj napriek všetkému sme sa namáhavému ošetrovaniu chorých naučili a ostali sme na tomto oddelení roky.

Spomíname si na prípad mladého vojaka. Robil niečo s pohonnými hmotami na tanku a oni vybuchli. Priviezli ho s popálenou tvárou, hrudníkom a hornými končatinami. Dlho mal zaviazané oči a vôbec sa nevedelo, či bude ešte niekedy vidieť. Keď sme ho ošetrovali, naučil sa poznávať nás po hlase. Po dlhej dobe mu obväzy dali dolu a prizvaný oftalmológ usúdil, že chlapec bude vidieť. A on skutočne videl. Potom sme sa všetky, ktoré sme ho ošetrovali, postavili do radu a jedna po druhej sme k nemu prehovorili. Poznal nás po hlase a každú pomenoval. Po určitej dobe bol prepustený v celkom dobrom stave.

Zdroj:
ROZSYPALOVÁ, M.-SVOBODOVÁ, H.-ZVONÍČKOVÁ, M. Sestry vzpomínají. Příspěvek k historii ošetřovatelství. Praha: Grada Publishing, 2006. 88s. ISBN 80-247-1503-1